Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola prvá: Dursleyovci

Bolo krásne slnečné pondelkové ráno. Chlapec, ktorý prežil sa práve zobúdzal vo svojom prvom prázdninovom dni.
„Okamžite poď dolu chlapčisko nevďačné“. To bola určite teta Petúnia schádzajúca po schodoch. Harry na seba natiahol staré nohavice po Dudleym a zišiel na raňajky. Ešte ani nestihol vkročiť do kuchyne a hneď sa mu donieslo od strýka Vernona:
„Choď priniesť poštu“. Harry bol zvyknutý na takéto správanie jeho príbuzných. Nemali ho radi už od kedy ho Albus Dumbledore priniesol na prah dverí.
„Taký krásny deň a ja musím byť presne v tomto najhoršom dome v Londýne,“ zobral poštu a hodil ju len tak na stôl. Bežal po schodoch do svojej izby. Zdola bolo počuť nezrozumiteľné nadávky strýka Vernona. Posadil sa na posteľ a zahľadel sa do diaľky. Ešte stále počul v hlave strašný smiech Bellatrix Lestrangeovej. Bol to ten smiech, ktorý zaznel onoho dňa na Ministerstve mágie pri oblúku smrti, kde padol Sirius. Do očí mu vyhŕkli slzy.
„Prečo?...Prečo si musel odísť Sirius?“ pýtal sa sám seba.
„Prečo mi dáva osud také tvrdé rany? Sú za tým nejaké vyššie ciele? Tak krátko som ťa poznal a už si preč. Život sa so mnou len zahráva,“ hovoril si v mysli, pričom mu tiekli slzy jedna za druhou.
„Všetko zlé je na niečo dobré,“ ozval sa druhý hlas v jeho hlave.
„Čo je na tom dobré, že mi zomrel jediný ktorého som miloval?“ Pokračoval prvý hlas v Harryho hlase.
„Nie je to pravda, že ti odišiel jediný koho miluješ. Čo by na to povedali Ron s Hermionou? A čo tak Remus, Weasleyovci, Dumbledore, celý Fénixov rád ?Na nich si nemyslel?“ nadhodil druhý hlas.
„Sirius bol však niečím výnimočný. Nikoho takého som v živote nepoznal.“
„Možno si nikoho takého už nechcel spoznať. Možno si mal dosť strát všetkých, ktorí ťa milovali a už sú preč. Ubližoval by si tým len svojim priateľom keby si takto zmýšľal. Možno práve to osud chcel... aby si bol silnejší, aby si sa naučil, že život je rieka, ktorá tečie neustále ďalej, že ty sa musíš prestať obhliadať do budúcnosti a začať žiť s tým čo máš. Tak sa vzchop a postav sa k tomu ako chlap. Ako tvoj otec.“
Ten hlas v Harryho hlave mu to celé vysvetlil. Už nesmie plakať nad rozliatou ohnivou whiskey. Musí zase začať žiť.
„Sľubujem, že ťa pomstím aj keby ma to malo stáť život.“
„Tak sa mi to páči,“ skončil debatu druhý hlas v Harryho hlave.

V tomto tempe ubehli ďalšie dva týždne letných prázdnin. Vonku bolo počuť zvuk kosačky na trávu, hrajúce sa deti, ktoré sa tešili z krásneho počasia.
Pred večerom zahliadol v okne malú bodku, ktorá sa k nemu oblohou približovala.
Bola to Hedviga .
„Ahoj.“
Pristála mu na ramene a nežne ho ďobla do ucha. Harry jej odviazal listy a začal čítať.

Milý Harry

Ak ti to nebude vadiť prídem pre teba v Pondelok o ôsmej večer.
PS: Vybavili sme ti povolenie čarovať aj mimo školy, aj keď ešte nie si plnoletý. Na Ministerstve sme tým urobili pekný rozruch.

Albus Dumbledore

„No konečne pôjdem preč, už tu toho mám plné zuby.“
Zbehol dole do kuchyne, zobral si niečo narýchlo a utekal preč z domu. O ulicu ďalej sa zastavil a sadol si na lavičku. Mal sebou knihu “Obrana proti mágii pre pokročilých“ a zahĺbil sa do nej.
Vedel, že sa v boji musí omnoho zlepšiť, pretože smrťožrúti boli v čiernej mágii vynikajúci.
Harry si počas prázdnin vytvoril notes, do ktorého postupne zaznamenával všetky útočné kúzla, ktoré sa naučil.
Keď sa rozhodol ísť domov bol už neskorý večer. Otvoril dvere domu na Privátnej ulici 4 a vkročil doň.
„Kedy si to prišiel domov?“
Kričala teta Petúnia a oháňala sa nebezpečne valčekom na cesto.
„Tak odpovieš mi?“ do chodby už vošiel aj strýko Vernon.
„TAK ODPOVEDZ KEĎ S TEBOU PETÚNIA HOVORÍ,“ zahrmel.
V Harryho očiach bola vidieť nenávisť, ktorá nadobúdala na sile každým okamžikom.
„Dajte mi pokoj,“ zakričal na nich v behu do izby, kde sa len zvalil na posteľ a ihneď zaspal.
Nasledujúci deň si Harry uvedomil, že konečne odíde z tohto prekliateho domu a už sa nevráti. Mal vynikajúcu náladu. Konečne sa stretne so svojimi najlepšími priateľmi Ronom a Hermionou. Cez celé dva týždne o nich nemal žiadne správy, nevedel čo sa deje v čarodejníckom svete, nevedel nič o Voldemortovi.
Ale dnes sa to malo zmeniť . Konečne sa mal vrátiť medzi čarodejníkov na Grimmauldové Námestie č. 12.
Bolo niečo pred obedom keď vo svojej taške našiel knihu “Ako sa stať Animágom.“
Nevedel ako sa tá kniha dostala do jeho cestovnej tašky. Avšak sa tým dlho nezaoberal a dal sa do jej čítania. Kniha bola hrubá v koženom obale. Prečítal si úvod tejto knihy.

Animágus je čarodejník, ktorý sa ľubovoľne vie
meniť na zvieratá. Animágom sa nemôže stať hocikto,
len veľmi skúsený čarodejník, lebo transfigurácia musí
byť prevedená bezchybne a preto má Ministerstvo mágie
zoznam animágov a takto ich môže regulovať, má spísa-
né ich charakteristické vlastnosti.

„Ufff, veľmi skúsený čarodejník, to asi nie som ja.“ Harry si len povzdychol a hodil knihu naspäť do tašky. Po chvíli ju však vybral von a začal si ju čítať.

Základom premeny čarodejníka na zviera je veľké sústredenie. Dotyčný čarodej si musí v mysli vytvoriť akýsi obraz svojho zvieraťa a zamerať sa naňho celou svojou mysľou. Podstatné je, aby si budúci animágus vybral zviera, ktorý je obraz jeho samého. To znamená aby to zviera odpovedalo jeho charakteru. Následne stačí vysloviť neverbálne kúzelnú formulku permutatio. Ak si čarodejník vyberie nesprávne zviera, premena nebude možná.
Naučiť sa premeniť sa na zviera trvá vo väčšine veľmi dlho. Niekoľko mesiacov, ba niekedy aj rokov. Záleží to od schopnosti čarodejníka.

Harry sa zamyslel: „Podľa tejto knihy by som si mal zvoliť zviera, ktoré ma popisuje moju osobnosť, ale ktoré to je?“
„Už viem, bude to jeleň.“ Pekelne sa sústredil uzavrel svoju myseľ a vyslovil formulku permutatio. Nestalo sa nič. Skúsil to ešte párkrát avšak bez efektu.
„Nemohol som čakať, že sa mi to podarí na prvýkrát,“ pomyslel si.
Bolo už niečo po obede, keď sa rozhodol pre ďalšiu prechádzku . Namieril si to k pani Figgovej. Prechádzal sa bosý po prehriatej zemi a užíval si ten blahodarný pocit. Nevnímal nič...zvuk áut, výkriky náhliacich sa ľudí do mesta. Na oblohe nebolo ani mráčika.
Nakoniec sa zastavil pre starými drevenými dverami domu pani Figgovej.
Zaklopal. Všade ticho. Keď zrazu vzduch preťal mužský hlas Morsmordre. Nad dom pani Figgovej sa vzniesla lebka s hadom.
Harry okamžite vybral prútik a neváhal. Bombardo. Dvere sa rozleteli na všetky strany. Harry vbehol do vnútra domu a zamieril hneď do obývacej izby. Naskytol sa mu hrôzostrašný pohľad. Traja smrťožrúti sa skláňali nad pani Figgovou a smiali sa . Jeden z nich na ňu práve použil neodpustiteľnú kliatbu Crucio.
„Aaaaaaaaah...“ pani Figgovej práve vyprskla krv z úst. Harry neváhal a vykríkol: Aranea. Z jeho prútika vyskočil obrovský pavúk, ktorý hneď zaútočil na smrtižrúta. Tým však na seba upozornil zvyšných smrtižrútov. Oba naraz naňho poslali Nehýb sa. Obidve kliatby Harry len mávnutím ruky obrátil na nich. Smrtožrúti padli na zem v bezvedomí. Pavúk sa medzitým zahryzol smrtižrútovi do ruky, v ktorej držal prútik. Upustil ho. Harry len použil jednoduché zaklínadlo a smrtožrút padol omráčený do kresla. Od dverí bolo počuť kroky. Prútikom namieril a čakal. Náhle vbehla do izby Tonksová s prútikom v útočnej polohe.
„Harry, vďaka bohu žiješ,“ vydýchla si Tonksová.
„Pani Figgová, čo vám to urobili??? Harry čo sa stalo?“
„Bol som na prechádzke keď odrazu som začul kliatbu Morsmordre. Vbehol som dnu a uvidel som pani Figgovú a smrťožrútov, ktorí sa nad ňou skláňali a mučili ju neodpustiteľnými kliatbami. Bolo to strašné.“ Harry tomu ešte stále nechcel veriť. Ako to tu rád chránil, keď sa tu mohli dostať tí traja?
PRÁSK
Do domu sa premiestnili traja čarodejníci.
Tonksová Harrymu pošepla, že sú z Fénixovho rádu.
„Tak Harry a mi poďme rýchlo nazad do domu tvojej tety a strýka,“ vyhŕkla zo seba Tonksová a hneď Harryho ťahala von z domu.
„Aleee...,“ začal Harry.
„Žiadne ale, toto nie je sranda Harry,“ pozrela naňho pohľadom, ktorý musel poslúchnuť.